svet mojich slov

Citlivejšie povahy nečítajte! Bude to o nočných morách, v ktorých čierny bod pohltí všetko.

Keď som mala 18 rokov začala som mať strašné nočné mory. Sen bol vždy ten istý. Bola som v bielej miestnosti, ktorá bola úplne prázdna. Vyskytovala sa v nej len malá čierna bodka. Každým snom som sledovala so strachom ako sa vždy čoraz viac zväčšuje.

Mala som pocit hroziacej záhuby, čierna bodka stále rástla a rástla až kým sa takmer ňou nenaplnila celá miestnosť. Zakaždým ma pritlačila na stenu, dusila som sa a kašľala, začala som kričať a zobudila sa.

O tomto sne som nikdy nikomu nepovedala. Bola som príliš vystrašená. Namiesto toho som sa pokúšala nájsť vysvetlenie. Zohnala som veľa kníh o význame snov a strávila nad nimi celé hodiny, ale nikde som nenašla žiadne informácie, ktoré by mi pomohli osvetliť to čo som zažila.

V mojej nočnej more som bola mučená čiernou bodkou. Strach zo sna bol čoraz viac ohromujúci. Zakaždým som sa zobudila úplne vyčerpaná. Sny sa stávali pravidelne len v určitých dňoch. Zapísovala som to do kalendára vždy s červeným kruhom.

Po dvoch až troch mesiacoch som si uvedomila, že sa vyskytovali iba 5.,10 a 24. dňa každého mesiaca. Týmto zistením sa zmiernilo moje utrpenie, mysliac si, že keď to vopred už viem kedy nastanú, tak by som mohla byť pripravená.

Vydržala som tieto nočné mory asi rok a potom sa náhle zastavili, rovnako náhle ako začali. Bola som konečne šťastná, že znovu môžem žiť normálny život. No moje šťastie však netrvalo dlho.

O dva roky neskôr sa mi nočné mory vrátili s pomstou. Tentoraz boli reálnejsie. Čierna bodka sa objavila uprostred miestnosti a okamžite sa čoraz viac zväčšovala až úplne absorbovala všetko okolo nej. Kričala som a kričala, pokúšala sa uniknúť z miestností skôr než ma pohltí, ale neboli tam žiadne dvere ani okná. Neexistovalo žiadne východisko.

Nočné mory boli čoraz častejšie. V minulosti to boli len tri dni mesačne, ale teraz sa to deje takmer každú noc. Mám pocit, akoby som bola vyhnaná z mojej mysle.

Jedného dňa som si uvedomila, že už to nemôžem ďalej vydržať a nechávať si to len pre seba. Musela som sa niekomu zveriť a tak som vyhľadala psychiatra a povedala mu o mojom trápení. Pozorne ma počúval a každú poznámku si poznamenal. Na konci nášho sedenia mi dal predpis na nejaké lieky a poslal ma domov.

Ihneď som šla do lekárne a lieky si kúpila s veľkou nádejou, že mi pomôžu. Keď som sa vrátila domov, šla som do svojej spálne a zatvorila dvere. Vzala lieky s pohárom vody a ľahla do postele. Tú noc som pokojne spala. V skutočnosti som aj nasledujúci týždeň nebola vôbec trápená žiadnymi snami. Nakoniec som myslela, že som vyliečená!

Šla som znova navštíviť svojho psychiatra. Chcela som mu povedať, že lieky zabrali a úprimne mu poďakovať za jeho pomoc. Prišla som do jeho kancelárie, ale nebol tam. Na recepcii mi povedali, že psychiater pred niekoľkými dňami utrpel srdcový záchvat a zomrel v nemocnici.

V ten istý večer sa moje nočné mory vrátili. Tentokrát ma čierna bodka skoro rozdrtila. Bola som prebudená mojim priateľom, ktorý má otriasol ramenami. Povedal, že ma počul nahlas kričať.

Nasledovali dni trápenia. Nevedela som čo mám robiť. Každú noc som si vzala lieky, ale neurobili nič dobrého. Bez ohľadu na to, čo som spravila, nočné mory pokračovali neporovnateľne.

Jedného dňa som už bola tak vyčerpaná depresiou a nedostatkom spánku, že som cítila, že nemôžem pokračovať. Priateľ sa ma opýtal čo sa deje. Podľahla som slabosti a povedala môjmu priateľovi o nočných morách. Úprimne so mnou empatizoval a sľúbil, že mi pomôže nájsť ďalšieho lekára. Dokonca sa zaviazal, že zaplatí celú terapiu. V tú noc sa však nočné mory zastavili.

O pár  dní neskôr môj priateľ zomrel pri autonehode. Jeho auto sa zastavilo na prechode a vlak vrazil do auta. Môj priateľ bol zabitý. Bola som úplne zničená a zúfalá. Plakala som a plakala niekoľko dní.

Potom som si niečo uvedomila a nočné mory sa zastavili.

O dva týždne neskôr sa ale opäť vrátili a ja som si všimla, že sa objavuje zvláštny vzor.

Kedykoľvek som niekomu povedala o mojej nočnej more, vždy sa na nejaký čas zastavili, no osoba ktorej som to povedala skôr či neskôr zomrie. Bola som rovnako potešená i zúfalá zároveň.

Rozhodla som sa začať to hovoriť ľuďom. Viem, že je to strašne sebecké a ľudia, ktorým poviem o mojom utrpení nakoniec zaplatia za to svojim životom, ale musím svoje utrpenie zmierniť.

Som tak unavená.

Chcem to raz a navždy ukončiť a myslím, že viem ako.

Povedala som vám všetko o mojej nočnej more.

Dnes večer budem pokojne spať!